Bol to osud? Alebo len máme brať život taký aký je?

Autor: Rebeka Marcinová | 22.1.2011 o 17:10 | (upravené 22.1.2011 o 18:10) Karma článku: 2,68 | Prečítané:  167x

Stretla som sa s jedným príbehom, ktorý zasiahol moje srdce. Bol to osud? Alebo ponaučenie či snáď skúška pre ostatných?

Poznám jeden príbeh, ktorý sa skutočne stal. Zasiahol moje srdce tak hlboko, že dokým budem živá, budem si ho pamätať.

 

Bol jeden prvý z jarných dní. Otec odprevadil svoju malú 9 ročnú dcéru ku vchodu jej matky. Rozlúčil sa s ňou bežne, ako aj každý iný všedný deň a odišiel. Malá Ema vyšla hore, a zaklopala na dvere. Už od rána mala divný pocit, že niečo nie je v poriadku, aj keď mala iba 9 rokov. Asi o necelú hodinku od toho čo ju otec odprevadil, jej volal ma mobil, ktorý od neho dostala k narodením, ktoré len pred mesiacom oslávila. Zavolal jej zo slovami: "Milujem ťa, ešte sa uvidíme". Ema odpovedala, že aj ona jeho miluje a teší sa kedy budú opäť spolu. No vôbec netušila, že otec jej vtedy, či vedome alebo nie, prvý krát klamal. Prešlo pár dní a otec sa neozýval. Bolo to zvláštne, keďže sa vídali skoro každý deň. Videla na ostatných členoch rodiny, že niečo nie je v poriadku. Nikto jej nič nechcel povedať, lenže ako mali reagovať na neustále vypytovanie sa na otca? Museli jej povedať pravdu,  otec bol nezvestný.

Aj keď bola taká malá, vedela čo znamená "nezvestný". Dni ubiehali ako voda a kedysi usmievavé, spoločenské, plné energie dieťa, vädlo. Zo dňa na deň bolo smutnejšie a smutnejšie. Chýbalo jej slnko, jej energia, jej hrdina, jej otec. Ubehlo 9 mesiacov od zmiznutia jej otca. Stále nevedela čo sa deje. Až jedného dňa, keď ju nečakane jej strýko zobral zo školy a bol veľmi zvláštny. Bola šťastná, že prišiel po ňu, aspoň sa zasmiala, pretože on ju vedel vždy rozosmiať. Ale aj tak bolo z neho cítiť nejaké napätie. Vyložil ju pred blokom kde bývala a povedal, že neskôr sa musia veľmi vážne porozprávať. Zavrela dvere na aute a šla domov, kde ju čakala mama.

Povedala jej, nech si sadne, že sa musia veľmi vážne porozprávať. Už to bolo veľmi podozrivé. Niečo sa deje, ale v živote nečakala takýto šok. Matka jej povedala, že otec je mŕtvy a už sa nikdy nevráti. Bol to taký obrovský šok, že doteraz si nepamätá čo sa odohrávalo po tom čo jej toto povedala jej matka. Niekoľko dní neustáleho plaču, zlomilo malú Emu skoro úplne. O pár dní na to, bol pohreb, ktorý opäť psychicky nezvládla. Znova si vôbec nepamätala čo sa dialo. Dni ubiehali ako voda a stále dookola si pripomínala, čo sa stalo, prečo je jej hrdina, jej slnko, jej všetko, jej otec mŕtvy? Tak prečo?! Pýtala sa všetkých naokolo, pýtala sa samej seba, pýtala sa Boha. Nikto jej neodpovedal, nikto nevedel ako. Snáď len Boh, ktorý mlčal. Po čase, jej matka opäť zasadila ranu, keď jej povedala, že sa musia odsťahovať z mesta na vidiek. Musela tu zanechať rodinu, školu, spomienky, všetko čo milovala a na čom jej záležalo. Čím bola Ema staršia, tým bola viac zatrpknutá. Nedokázala sa bezstarostne usmievať, ako každé 10-11 ročné dieťa. Nedokázala sa len tak hrať a o nič sa nezaujímať, keď jej život sa úplne zmenil. Nedokázala sa zmieriť s tým, že jej otec je mŕtvy, že musela opustiť mesto, rodinu. Nechcela sa s nikým kamarátiť, nechcela prijať nikoho. Žila sama, so svojím smútkom. Začala zmýšľať úplne ináč ako jej rovesníci. Začínala pomaly rozumovo dospievať skôr ako mala. Pozerala sa na svet úplne inými očami. Plakala každý jeden deň, vôbec si nevážila život. Každý deň zahadzovala ako papier so zlým textom.

Potrebovala niečo alebo niekoho, čo alebo kto by jej ukázal, že treba žiť a usmievať sa napriek stratám a zármutku. Nikto ani nič neprichádzalo. Musela nájsť silu v sebe, tak ako každý z členov jej rodiny. Aj keď na to prišla až keď sa dozvedala pravdu o tom, ako skutočne zomrel jej otec. Keď mala 12 rokov, a bola u svojej babky, matky jej otca, našla medzi knihami ústrižok z novín. Bol to ústrižok, na ktorom písalo o smrti jej otca. Bola to vražda. Jej otec mal 6 bodných rán a rozbitú lebku. Jeho telo našli poľovníci pri ich pochode, našli sa už len kosti, no akoby zázrakom, ostala jedna ešte nerozložená časť jeho ruky, kde mal vytetované jej otec srdce, v ktorom bolo napísané jej meno. Podľa toho mohla polícia identifikovať telo. Ďalšia rana, keď tá predošlá už bola ako - tak zahojená. Znova sa vrátili strašné spomienky, na tie dni, keď jej život, bol iba sychravý a fádny. Znova sa to všetko vrátilo, slzy, plač, depresie.

Dni, týždne, mesiace ubiehali a Ema sa začala stavať na vlastné nohy, pochopila, že už sa "neoplatí" plakať, žialiť, smútiť. Musela sa životu postaviť aj napriek tomu, čo sa stalo. Medzitým sa jej v živote stalo ešte mnoho ďalších vecí, ktoré ju poznačili a nikdy na nich nezabudne. Ale možno aj vďaka nim je taká aká je. Inteligentná, vyspelá na svoj vek, snaží sa byť taká aký bol jej otec, jej hrdina. Dobrosrdečný, priateľský, spravodlivý a rozvážny. Zdvihla hlavu a vzala si z toho ponaučenie. Aj keď jej už otca nikto nikdy nevráti, vie, že on je stále pri nej a drží jej palce aby kráčala po tej správnej ceste.

Bolo pre toto dievča potrebné, aby stratila to čo jej bolo najbližšie a najdrahšie? Bolo potrebné aby sa toľko trápila, aby bola takto zranená. Bolo potrebné to, aby jej babka tak trpela? Otcovi bratia, jeho otec, priatelia? Malo to tak byť? Bol to jeho osud, zomrieť a zanechať tu milovanú dcéru, matku, bratov, všetko na čom mu záležalo? Bolo zapotreby aby bol takto zavraždený? Aký má význam takáto strata? Je to spravodlivé, správne,  alebo aké? Dá sa to nazvať osudom? Mala jeho dcéra takýmto spôsobom skôr dospieť, alebo stratiť detstvo? Alebo takto sa mala jeho rodina obrátiť k Bohu? Toľko otázok, a ani jedna nie je zodpovedaná. Osud? Či len ďalší život, ktorý bol zbytočne zmarený? Kto vie, kedy a či vôbec sa niekedy dočkáme odpovedí. No aspoň na niečo je odpoveď, milovaný otec, syn, priateľ navždy ostane v ich srdciach. Navždy ostane živý, pretože on ich, v ich spomienkach a srdciach nikdy neopustí, to si všetci môžeme byť istí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

S kým sa križuje Robert Kaliňák?

Všade inde by už demisia ministra vnútra bola aj zabudnutá a nástupca dávno v úrade.


Už ste čítali?